Napríklad taká transformácia nemocníc. Reakcie bežného voliča? „Je to len krok od privatizácie“, „zisk do zdravotníctva nepatrí“, alebo staré známe „nechajme všetko po starom, ale nalejme viac peňazí do nemocníc.“
Odporúčajú mi radšej sa sústrediť na konkrétne problémy pacientov, nie na abstraktné otázky právnej formy nemocníc. Tieto veci sa však nedajú oddeliť. A považujem za poctivé to voličom povedať dopredu, nie populisticky zatajovať a hovoriť v hádankách.
Zadlžovanie nemocníc sa zastavením transformácie nevyriešilo. Schválenie platovky lekárov a sestier urýchli príchod vážnych finančných problémov. Ak štátne nemocnice neprejdú zásadnou zmenou, alebo sa zásadne nezvýšia dane a odvody smerujúce do zdravotníctva, do dvoch rokov budeme riešiť kolaps slovenských nemocníc.
Každý piaty Slovák je v priemere raz ročne na týždeň hospitalizovaný. Stráviť nejaký čas v nemocnici je pre väčšinu ľudí síce zriedkavým, no o to šokujúcejším zážitkom. Chýbajúci záchodový papier či nechutná strava, pochmúrne prostredie, zbytočné pooperačné komplikácie. Samozrejme, ešte obálka pre lekára, lebo kto by v takej situácii nedal? Veď lekári nám pred Vianocami názorne ukázali, že ak im dosť nezaplatíme, vedia odísť od lôžka svojich pacientov.
Prečo slovenské nemocnice (našťastie, nie všetky) pôsobia depresívnym dojmom? Pretože rok za rokom dosahujú stratu. Na investície do lepšieho prostredia a kvalitnejšej liečby je potrebné efektívne hospodárenie a zisk, ktorý sa dá investovať.
Keď je nemocnica v strate, pacienti sú v priamom ohrození. Drží vybavenie na oddelení krok s dobou a nevypovie službu uprostred náročnej operácie? Nestratil niektorý z dodávateľov trpezlivosť a bude aj naďalej ochotný financovať chod nemocnice cez nezaplatené faktúry? Má nemocnica všetky potrebné lieky či pomôcky pre svojich pacientov? Sú lekár a sestra za svoju prácu dostatočne zaplatení?
Súkromné nemocnice, ale aj štátne nemocnice ako akciové spoločnosti dosahujú zisk. Príspevkové organizácie môžu tvoriť stratu úplne beztrestne. Navyše sa to oplatí: najhoršie hospodáriaci riaditeľ býva pri oddlžení najlepšie odmenený – dostane najväčší balík peňazí.
Ak nemocnica kúpi diagnostický prístroj (upratovacie služby, informačný systém, stavebné úpravy, špeciálny zdravotnícky materiál,...) za cenu o polovicu vyššiu než je trhová, tak sa nemôžeme čudovať, že je v strate. Nečudujme sa ani poisťovniam, že „málo platia“, keď odmietajú preplácať nemocnici dodávateľské provízie pre „šikovného“ riaditeľa. Naše odvody majú pomáhať pacientom, nie podomovým predajcom lineárnych urýchľovačov.
Hoci s odborárom/podnikateľom Kollárom v mnohých ohľadoch zásadne nesúhlasím, v jednom tvrdení mal pravdu: z miezd sa neplatia provízie. Na rozdiel od nákupov liekov, prístrojov či techniky. Preto namiesto zvýšenia miezd zdravotníckych pracovníkov riaditelia radšej kupujú predražené tovary a služby.
Lekári veľmi dobre vedia, že ten-ktorý riaditeľ má za ušami. V osobných rozhovoroch to otvorene pripúšťajú. Frustruje ich, keď si takéhoto riaditeľa „osvojuje“ ďalšia a ďalšia politická garnitúra.
Preto je potrebné v tomto systéme zmeniť motivácie smerom k vyššej zodpovednosti manažmentov nemocníc. V záujme pacientov, lekárov, sestier i daňových poplatníkov. Jedinou doteraz predstavenou alternatívou k transformácii nemocníc je – ponechanie status quo. To však dlho nevydrží.
Poslanec NR SR, predseda výboru NR SR pre zdravotníctvo.